Prosinec 2014

Komunálny odpad

27. prosince 2014 v 20:31 | Yossariana |  Poézia zmätku
Si prázdne dieťa plných ulíc
Vyhadzuješ sny do triedeného odpadu
Bolia ťa ruky a nohy a oči a uši
Už ani necítiš
Srdcom ani nosom

Si plastikový rám umelej inteligencie
Už nie si predĺženou rukou boha
Si odtlačkami na dotykovom displeji
Bez filtra na sieti sociopatov
S úsmevmi najlepších známych
A priateľov z videnia

Nikdy si neveril v anjelov a diabla
A predsa cítiš dolámané perá
Chceš si len na chvíľku zdriemnuť
Spočinúť
V objatí boha

A oni na teba pľujú
Lebo ležíš a smrdíš a piješ a plačeš v záchvate smiechu
Lebo si uletel svojej vlastnej morálke
Lebo si sa pokrčil a vyhodil
Tento krát

Do komunálneho odpadu.

O duši

14. prosince 2014 v 20:39 | Yossariana
Každý má svoje veľké sny ukryté na malom miestečku kdesi v prednom mozgu, odkladajúc ich na neskôr a s vekom a skúsenosťami a s procesom začleňovania sa do reálneho sveta, ich zatláčame hlbšie a hlbšie. Stále ich tíšime, ignorujeme, odkladáme na neskôr, na ten správny čas. Pamätáte sa na časy, keď ste boli deťmi? Vedela som presne čo chcem robiť. Chcela som písať a chcela som pomáhať. Bola som si istá, že to je moja cesta.

Chcela som písať o absurdite ľudskej rasy, chcela som o nej vedieť čo najviac. Dnes človeka študujem a pozorujem, ako mám z toho čoraz menšiu a menšiu radosť. Zbíjam vlastný potenciál hodinami strávenými pozeraním stupidných aj menej stupidných seriálov a reality show, pričom počujem svoje vnútro ako sa derie zo mňa von.

Kedysi ľudia verili, že majú viacero duší, ktoré mali vlastné vedomie. Niekedy jednoducho odišli. Odišli od tela, ktoré im zrejme viac nevyhovovalo. Potom sa musel volať šaman ("Ten, ktorý vie"), aby dušičku presvedčil a tá sa mohla, ale nemusela vrátiť späť. Človek bez jednej duše začal chradnúť a chorľavieť, žiadne bylinky, akokoľvek silné, mu nedokázali pomôcť. Musel sa zmieriť so svojou dušou, musel zistiť prečo ho opustila a ako ju získať späť, aby mohol byť celistvý. Harmonizovaný.

Mne sa táto myšlienka veľmi páči, pretože sa takto cítim. Ak niekto sleduje môj blog dlhšie, mohol si všimnúť, že z času na čas prichádzam s revolučnými článkami, týkajúcimi sa môjho ďalšieho života, sú plné cestovania a zmeny. Čo som z toho reálne zrealizovala? Veľké nič. Som v poslednom ročníku školy, ak ho zvládnem a úspešne doštudujem, môžem letieť kamkoľvek. Chápete aké je to strašidelné? Už tu nebude nič, na čo sa budem môcť vyhovoriť. Ak to nezvládnem, jedna z mojich duší sa definitívne odpojí a uletí do slobodného a odvážneho vesmíru. Presne tam odkiaľ prišla a kam sa mala vrátiť. Bohužiaľ neskôr a v rámci celku, ktorým som ja.

Mám strach. Mám strach, že sa stanem neúplnou a zbabelou verziou mňa, To som chcela povedať, ale nemohla, pretože strach je slabosť a mňa Boh slabou neurobil. To ja.

Vaša, trošku uletená,
-Y-