Listopad 2014

Prvopočiatok - TT

16. listopadu 2014 v 19:52 | Yossariana
Svoj úplne prvý blog som si založila asi niekedy v šestnástich. Bolo to fajn a bolo to milé, bolo to prvé a moje. Súkromne verejné, tak ako tento blog. čítať ho mohol každý, no z mojich známich o jeho existencii nevedel. Tak ako je to aj teraz. Čo sa zmenilo? Snažím sa veriť v to, že ja. Predsa prešlo pár rokov, pár okamihov, ktoré vyformovali mňa a pár zmien, ktoré boli dôsledkom toho formovania. Moje prvé blogerské krôčky boli krásne svojou naivitou. Tou krásnou dievčenskou nádejou, ktorá vonia ako jazmín. Bol plný násťročnej bolesti zo sklamania, zo zrady, zo všetkých tých pocitov, ktoré som nevedela zaradiť. Sama seba som nevdela zaradiť. A tak som písala. Svojím spôsobom nežne, jemne a krehko, aj keď som si myslela, ýe som tvrdá a rázna. Chcela by som svoj prvý blog opäť niekde objaviť, opäť nazrieť do vlastnej duše v mladšom a zmätenejšom vydaní.

Vision board vol.1

13. listopadu 2014 v 13:21 | Yossariana |  "Y" denníček
Už nejaký čas mi vŕta v hlave myšlienka na zostavenie Vision Boardu čiže akejsi tabule s víziami, ktoré by som v tom najideálnejšom prípade, chcela dosiahnuť. Najkrajšie na tomto koncepte je, že sky is the limit. Nemusím sa vôbec vo svojich snoch držať pri zemi, jednoducho to tam capnem a uvidíme, čo a či vôbec niečo uzrie svetlo sveta. Musím Vám hneď zo začiatku povedať, že vzorom v tejto veci mi je pomerne známa zabávačka, jednorožec, jeden z najkrajších motivátorov a youtuberka v jednej osobe iisuperwomanii (vysoko odporúčam!). Tak sa do toho pustime :)

Algoritmy môjho života

7. listopadu 2014 v 16:53 | Yossariana |  "Y" denníček
Napriek tomu, že sa snažím sebareflektovať a vyvýjať v lepšiu a vyrovnanejšiu ľudskú bytosť, vždy sú tu určité stereotypy, ktorých sa nedokážem zbaviť. Jedná sa väčšinou o situácie, kedy sa objaví niekto, kto by potenciálne chcel prejsť do mojej komfortnej zóny nie úplne fyzického rázu. Je možné, že sa na to po roku intenzívneho sebaobnovovania stále necítim ? Je možné, že som sa sklamala toľko krát, že ma brzdí vlastný strach ? Alebo je to len o tom konkrétnom človeku ?

Netuším, pravdou ale je, že keď sa chce niekto priblížiť bližšie, ako som ja ochotná, začínam sa uchyľovať do môjho malého asociálneho sveta mojej izby, v ktorej mi je tak dobre. Zrazu je pre mňa prijemnejšia predstava času stráveného len v mojej prítomnosti pozeraním smiešnych, nič neprinášajúcich seriálov, písaním alebo iným tvorením. Toto sa deje každý jeden raz. Utekám pred konfrontáciou, pred sklamaním, ktoré čaká hneď za rohom, pred sebou sabou.

A tak si vždy na konci dňa poviem, že je mi samej dobre a je to pravda. Do akej miery je to ale únik pred sebou sabou?