O škaredom káčatku

14. července 2014 v 18:58 | Yossariana |  "Y" denníček
Nebudem chodiť okolo horúcej kaše a poviem rovno, čo mám na srdci. Celý život som sa cítila ako škaredé káčatko, s výnimkou nástupu na vysokú školu. Už od malička som sa porovnávala so sesternicou, ktorá je neskutočne skvelá ľudská bytosť (mám podozrenie, že ma potajomky číta, tak musím a ak to teda čítaš, tak mi nechaj koment alebo odkaz na chladničke, že čítaš :D . Bola od malička mala fotogenická, múdra, talentovaná a čo Vám poviem, nič sa od tej doby nezmenilo. Ja osobne si myslm, že tam začal môj komplex druhoradosti.

Každopádne prišla základná škola, v tom období, si to dieťa asi až tak neuvedomuje, aj keď si pamätám, že som bola do kolektívu prijatá, pretože som mala svelý domček pre Barbiny (!!!). Aby som ale bola k sebe úprimná a neskĺzla do bohapustej sebaľútosti, prepracovala som sa až k vedúcej celej partie. Tretí a štvrtý ročník som bola hviezda. WOW. No a potom sme začali dospievať a ja som začala nosiť permanentne okuliare. Okrem toho som bola chudučká a taká neforemná.

Prešlo pár rokov, kedy som si prišla úplne nepoužiteľná. Všetky dievčatá okolo mňa začali objavovať svoje osobnosti, začali ich dávať na javo formou nových účesov a oblečenia, začali im rásť prsia a začali menštruovať. Kto sa podľa Vás dostal do thto štádia ako posledný? Samozrejme, že naša/vaša strapatá Y. Takto neforemne to so mnou pokračovalo celou pubertou až som sa dopracovala k pätnástim rokom. Vtedy sa stala osudová vec. Teda dve veci, ktoré boli zrejme medzníkom vo vnímaní seba samej. Začala so nosiť šošovky a mala som prvé jazýčkovosabozkávajúceho frajera. Priznávam, že to leto som nadobudla trošku sebavedomia a hupla som rovno do stredoškolského života.


Prišlo životné obdobie neustáleho hľadania a nenachádzania samej seba. Opäť som bola Yosarriana so strapatými vlasmi, väčšími nohavicami a kratšími tričkami, nepodareným makeupom a bláznivou povahou. Moje najbližšie kamarátky boli buď takmermodelky alebo skvelé tanečníčky alebo ich stredné meno bolo Sebavedomie. Tak prišli štyri roky (boli medzi nimi aj svetlejšie chvíľky, ktoré opäť súvisely s frajermi) vnútorného pocitu druhoradosti (ani neviem, či také slovo existuje).

Najvýraznejši a najkrajšia zmena prišla s nátupom na vysokú školu. To obdobie trvá do dnes a učím sa milovať a prijímať samú seba aj s veľkým nosom, neforemnými vlasmi či krivými nohami. Ale! Aby som nezabudla. V tomto období sa mi začali chlapci z môjho okolia priznávať, ako ma vždy tajne mali radi, ako veľa som pre nich znamenala dokonca som sa dozveela, že pre môjho prvého chlapca som bola prototypom ženskej krásy. ČOžE?! Pýtalo sa celé moje ja. A viete kde bolo skryté to tajomstvo? Vždy som natoľko rozoberala to ako vyzerám, až som zabudla na to aká som. A to aká som bolo na mne vždy to najkrajšie. To by som chcela nechať ako posolstvo dnešného článku, pretože ľudia, sme krásni ako celok.

Ľúbte sa a len tak dovolíte iným ľúbiť Vás a vy dokážete naozaj ľúbiť ich. Ja Vás naozaj zo srdca ľúbim. Len tak (a pre Váš skvelý vkus pri výbere blogu :P)

Pac a pusu

-Y-
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 /S /S | Web | 14. července 2014 v 21:19 | Reagovat

to si pekne popísala, snad aj ja niekedy budem spokojna s tým aká som a ako vyzerám, dobrý článok :)

2 HomoLeninus HomoLeninus | Web | 15. července 2014 v 11:14 | Reagovat

Skvělý pohled na věc.
Doufám, že mě to s vysokou potká taky:D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama