Říjen 2013

Je v tom rozdiel ?

31. října 2013 v 22:49 | Yossariana
No a keď už som na večer taká rozpísaná, prečo sa nevyjadriť k téme týždňa. Dlho som váhala a nevedela, či sa vyjadriť mám , alebo to radšej takticky prejsť mlčaním. Tak sa teda v krátkosti vyjadrím.

Výkrik do tmy II.

31. října 2013 v 22:28 | Yossariana |  "Y" denníček
Som ľudský tvor a mojou prirodzenosťou je tvoriť. Tak robím, čo môžem a snažím sa písať. Niekedy viac a niekedy menej, záleží na okolnostiach a rozpoložení mojej polámanej duše (?). Takto večer si prídem natoľko stlačená všednými dňami aj tými menej všednými no o čosi smutnejšími, že sa musím premáhať a nariadiť si terapiu vetami ambulantne. Vo chvíľach keď to potrebujem najviac, keď netuším, kde práve som, kto som a kam mám ísť, mi ale slová nejak viaznu medzi dušou a klávesnicou. Dnes večer som si zobrala na pomoc pero a papier, moje dve známe spriaznené výtvory ľudskej činnosti a nič. Samé bla bla bla bez kúska citu ktorý mnou doslova pulzuje. A tak som bola nútená odhodiť všetky beletristické, básnické a symbolistické filtre a napísať to po lopate tak ako to je. Pre mňa a kvôli mne.

I was in darkness

29. října 2013 v 23:15 | Yossariana
Bola som v temnote
a temnotou som sa stala...

Dnes večer som si ale sľúbila, že zas uvidím svetlo.

Aj spoza tých hustých mračien


MAD(rid)NESS I.

27. října 2013 v 14:31 | Yossariana |  "Y" denníček
Už je to rok a pol, čo som sa vrátila z najgeniálnejšieho mesta, v akom som mala možnosť pobudnúť. Strávila som tam bez kúska preháňania päť naintenzívnejších mesiacov môjho doterajšieho života. Ďaleko od rodiny, priateľov, sýstému, ktorému rozumiete, jazyka, ktorým hovoríte, ďaleko od upjatosti typickej pre strednú Európu. Vždy som zastávala názor, že musíte ísť až na pokraj samého seba, aby ste sa dokázali spoznať a začať milovať, to kým ste a Mardid bol tým najlepším miestom pre takéto sebauvedomenie. Madrid - kus môsjho srdca, kus mňa.


A veces

24. října 2013 v 22:30 | Yossariana |  "Y" denníček
Pamätám sa presne na moment, keď sme spolu ležali v posteli, celkom nevinne, skoro po tichu. V mojej hlave sa zas bili tí moji anjeli a démoni, potrebovala som sa utrhnúť z pomyselných okov tradičného vzťahu. Opäť som sa cítila väznená vlastnými citmi a povinnosťami vyplývajúcimi z morálky dnešnej doby. V jednu chvíľu som si uvedomila, že musí byť koniec. Takto to jednoducho nešlo. A v hneď ďalší moment som sa na teba pozrela a do očí sa mi nahrnuly slzy. Potrebovala som ťa objať a nepustiť a chcela som plakať, pretože som nemohla o nás prísť. Ty si to trošku zmätene nechápal a držal si ma s jemným úškrnom. Zvykol si si na moju labilnosť a videl v tom kúzlo mojej bytosti.

Čo bolo po tom si nepamätám. Možno sme sa milovali, možno rozprávali, možno pohádali, to je v tejto chvíli jedno. Už nie si môj a ja nie som tvoja nejakú dobu a ja tu sedím večer sama a myslím na to ako, nám bolo svojím spôsobom pekne.

Niekedy si spomeniem na okamihy, keď nám bolo dobre a musím sa smiať. Potom si zarazím tieto nezmyselné myšlienky, zavriem sa do svojho ja a zas som silná a nezlomiteľná.

Niekedy...

Výkrik do tmy

22. října 2013 v 20:14 | Yossariana |  "Y" denníček
Neviem sa zbaviť pocitu, že ma tam vonku niečo čaká. Je to ako by ste mali okolo krku škrtiace vodítko, ktoré sa Vám do krku zarýva silnejšie a silnejšie s časom. s ktorým tomtu volaniu odolávate.

Ako sa máš?

16. října 2013 v 23:14 | Yossariana |  "Y" denníček
Najbežnejšia otázka ever!
Najviac lží pri jej zodpovedaní!
Najviac sebaklamu!
Koniec!
Tento "článok" venujem sama sebe, ako terapiu, ktorú mám pocit, potrebujem.
Instaný kúsok mňa, koncentrovaná verzia. Mám z toho strach.