Je to v poriadku

18. února 2015 v 13:38 | Yossariana
Dlho som na tieto stránky nenapísala z jednoduchého dôvodu. Už to tak necítim a snažím sa vybudovať koncept niečoho nového, čo si podľa mňa momentálna sitácia vyžaduje. Každopádne sa tu z času na čas zastavím a snáď každý jeden raz je v téme dňa článok zmätenej mladej duše o ešte zmätenejšej sexuálnej orientácii. Je mi veľmi ľúto, že stále žijeme vo svete, kde na tom záleží, kde sa ľudia musia "priznávať" a prakticky bojovať o svoje miesto v spoločnosti, kvôli pohlaviu, ktoré milujú.

O tom však nechcem písať. Chcem napísať tým ľuďom, ktorí sa cítia zmätení, nerozhodní a zároveň nešťastní z vlastnej bezradnosti. Chcem im napísať: JE TO V PORIADKU!

Nemusíte poznať odpoveď na každú otázku hneď. Dajte si čas, pozorujte sa, poznávajte sa, zisťujte čo Vám robí radosť, čo väčšiu, čo menšiu, čo Vám naopak radosť nerobí. Je to beh na dlhé trate, ja sama nie som ani z ďaleka ani v cieľovej rovinke. Nevzdávajte to! Je možné, dokonca veľmi pravdepodobné, že sa stretnete s krajnými názormi odcudzujúcimi vašu inakosť (nech už sa týka hocičoho), ľudia majú strach z iného, nepoznaného a je jednoduchšie neznášať a zakazovať ako sa učiť a otvárať. Vy sa nenechajte zmiasť, nenechajte si zobrať to, čo je len Vaše, Nenechajte si zobrať možnosť byť šťastnými. Každý jeden z nás má potenciál byť krásnou ľudskou bytosťou, tak ju v sebe nájdite, pestujte a ľúbte. Ste krásní takí, akí ste boli stvorení, nech už Vám vraví kto chce, čo chce.

Ak by ste sa potrebovali porozprávať s niekým nestranným, tak neváhajte a píšte mne.

Mám Vás rada,

-Y-
 

HomoSEXUALITA ?

21. ledna 2015 v 15:27 | Yossariana
Posledné týždne sú preplnené vášnivou diskusiou na tému LGBT komunity. Bolo povedané a popísané už veľmi veľa tu aj inde a ku mnohým článkom som svoj skromný názor napísala. Z tohto dôvodu nebudem písať o rovnoprávnosti LGBT lásky alebo o ich schopnosti vychovávať dieťa. Naopak, mám pocit, že musím napísať svoj názor k samotnému vnímaniu homosexuality a homosexuálnych vzťahov.

Počas posledných mesiacov som dospela k názoru, že samotný koncept homoSEXUALITY je vnímaný úplne zcestne. Prišla som na to počas búrlivej antropologickej debaty pri už niekoľkom pive, keď sme začali rozoberať nakoľko striktne heterosexálni sme. Ja som sa nikdy netajila, že sa na Kinseyho škále definujem ako 2, napriek tomu, že som žiadnu avantírku so ženou nemala (zatiaľ). Jeden môj spolužiak zas povedal, že na stupnici od 1 do 10 pričom desať je strikntá heterosexualita označil pri jednom výskume 9. A ja som sa teda mojich spolužiakov spýtala, ako to myslia. Odpoveď bola tak jednoznačná, až ma zarazila. Znamená to, s akou pravdepodobnosťou by mali sex s rovnakým pohlavím. A vtedy mi to došlo.

Ja sa na to pozerám úplne z opačného konca. Podľa mňa sexuálna orientácia spočíva v tom, do koho sa dokážete skutočne romanticky zamilovať. Sex je sex, ten sa dá vždy nejako "pretrpieť", ale lásku, tú neoklamete. Nebol by to obrovský rozdiel vo vnímaní homosexuálov, keby bola homoseualita chápaná ako cit, nie ako fyzická potreba? Podľa seba súdim teba a ja ako bisexálka a hlavne žena (z mužského pohľadu sa na to neviem objektívne pozrieť, čo je pochopiteľné) kladiem dôležitosť na lásku. Nechápte ma ako stratenú romatičku, to vôbec, skôr naopak. Uvedomujem si aké je vzácne naozaj milovať a ak mám pravdu povedať, bolo by mi jedno, aké pohlavie by mala osoba, ktorú by som dokázala ľúbiť.

Toľko k tomu. Láska! ...a tolerancia...

Vaša,
-Y-

Iba ďalší výkrik do tmy

13. ledna 2015 v 11:31 | Yossariana
Som presne ten typ dievčaťa, ktorý bojuje sám so sebou. Snaží sa svoje nedostatky premeniť na výhodu, ale stále dokola je sklamaná. Sklamaná so seba, lebo má v hlave určité zvláštne predstavy o tom, aká by mala byť. Podľa čoho? Kedy som si v hlave nastavila model dokonalosti, ktorý nie som schopná obsiahnuť? Prečo nedokážem akceptovať, že som zvláštna, že niekedy konám inak, ako by som si priala. A pri tom o nič nejde. Sklamanie. To je ten najzvláštnejší pocit.
 


Ako prežiť skúškové!

11. ledna 2015 v 14:36 | Yossariana
Nachádzame sa približne v polovici najhoršieho obdobia inak pohodového a krásneho študentského života, v skúškovom období. Nech si vraví každý kto chce čo chce, ja sa nebudem tváriť, že som ten typ študenta, ktorý všetko zvláda na čas a na 100%. Mojími najlepšími kamarátkami bývajú prokrastinácia, demotivácia, zúfalstvo a rezignácia. Tento semester to dospelo do štádia, kedy som ráno nemala silu vstať z postele a už vôbec nie sústrediť sa na nejaké učenie.Vďaka týmto emóciám som sa rozhodla spísať pár overených rád (overených mnou), ako sa nezblázniť a nestratiť počas tohto krátkeho a intenzívneho obdobia.

1.) Keď nejde o život, nejde o nič!
Prvý bod je životné klišé, ja viem, ale zároveň je podľa môjho názoru esenciálne, uvedomiť si tento fakt. Pred každou skúškou. Mám poskytnúť príbehy z môjho života a okolia? Dokážem sa vynervovať pred skúškou, pretože mi príde hrozná myšlienka na F-ko a na ten pocit trápnosti pred skúšajúcim. Ehm, prosím? Bola som na erazme, kde mi hrozilo, ak by som neurobila hoci len jednu skúšku, že ma zo školy vyhodia a musela by som vrátiť 2000 eur mojej drahej škole. Takže čo je to jedno F-ko? A že Vás idú zo školy vyhodiť? Mám kamarátku, ktorú som stretla v Madride, vyhodili ju pred posledným semestrom na bakalárovi a má sa skvele! Posledný rok žila v Nórsku, teraz je prechodne v Prahe a s priateľom plánujú mesačnú dovolenku na Filipínach. Znie Vám toto ako koniec sveta? Mne teda trošku zelenajú líčka od závisti.

2.) Pauzička ešte nikomu neublížila :)
Moje najproduktívnejšie učenie bolo vždy prerušované polhodinkovými pauzami. Na jedlo, seriálik a kávičku (kedysi dávno aj na cigaretku). Podľa mna je ideálne učiť sa hodinku, hodinku a pol a potom pauza. Nemá zmysel do toho čumieť, pričom Váš mozog už dávno niekde dovolenkuje. A aký má zmysel uštvať sa do štádia, až sa Vám daný predmet úplne zhnusí? Je vysoká pravdepodobnosť, že sa to nakoniec aj tak stane, tak načo tlačiť na pílu?

3.) Odmeňuj sa!
Túto skvelú vec ma naučil môj spolužiak a skvelý kamarát. Vždy keď splníš nejakú tebou danú úlohu, odmeň sa. Ako len uznáš za vhodné a ako veľké úsilie ťa to stálo. Ja som sa tento semester tak znechutila, že som si po skúške zašla do obchodného centra a nakúpila presne to čo som chcela. Snažím sa vyhýbať materializmu, no musím priznať, že terapia nákupom bola neuveriteľne účinná. Zo skúšky som odchádzala s plačom na krajíčku (napriek tomu, že som dostala C, jednoducho som bola tak psychicky vyčerpaná). Po nákupoch sa vrátila moja radosť do života! A večer som sa stretla s kamarátkou a spolu sme to vytancovali. Jajch!

4.) Dolce farniente
Po piatkovej skúške som si povedala, že si dám cez víkend úplný pokoj od akýchkošvek školských povinností. Bez výčitiek svedomia som vstala o pol dvanástej, celý večer som hrala počítačové hry, pozerala videá a podobné neproduktívne aktivity. Bez výčitiek svedomia!

5.) Malé bláznovstvá
Každý človek má určité drobnosti, ktoré ho robia z nepochopiteľných dôvodov šťastným. Rob ich! Aby som Vám poskytla príklad, napriek tomu, že celý deň nevyjdem z domu, mám na sebe najkrajšie spodné prádlo, aké doma mám. Prečo? Lebo chcem! Alebo, dnes som strávila nejaký čas tvorbou motivačného plagátika, ktorý som si vylepila na stenu. Len tak, Pretože základom v každom období života je zanechať si seba, svoje šťastie, svoje bláznovstvo a nenechať sa nikým a ničím vykoľajiť na toľko, že sa zabudnete ľúbiť.

Tak Vám prajem veľa sťastia pri skúškach, ktoré Vás ešte čakajú!

Pac a pusu

-Y-



Komunálny odpad

27. prosince 2014 v 20:31 | Yossariana |  Poézia zmätku
Si prázdne dieťa plných ulíc
Vyhadzuješ sny do triedeného odpadu
Bolia ťa ruky a nohy a oči a uši
Už ani necítiš
Srdcom ani nosom

Si plastikový rám umelej inteligencie
Už nie si predĺženou rukou boha
Si odtlačkami na dotykovom displeji
Bez filtra na sieti sociopatov
S úsmevmi najlepších známych
A priateľov z videnia

Nikdy si neveril v anjelov a diabla
A predsa cítiš dolámané perá
Chceš si len na chvíľku zdriemnuť
Spočinúť
V objatí boha

A oni na teba pľujú
Lebo ležíš a smrdíš a piješ a plačeš v záchvate smiechu
Lebo si uletel svojej vlastnej morálke
Lebo si sa pokrčil a vyhodil
Tento krát

Do komunálneho odpadu.

O duši

14. prosince 2014 v 20:39 | Yossariana
Každý má svoje veľké sny ukryté na malom miestečku kdesi v prednom mozgu, odkladajúc ich na neskôr a s vekom a skúsenosťami a s procesom začleňovania sa do reálneho sveta, ich zatláčame hlbšie a hlbšie. Stále ich tíšime, ignorujeme, odkladáme na neskôr, na ten správny čas. Pamätáte sa na časy, keď ste boli deťmi? Vedela som presne čo chcem robiť. Chcela som písať a chcela som pomáhať. Bola som si istá, že to je moja cesta.

Chcela som písať o absurdite ľudskej rasy, chcela som o nej vedieť čo najviac. Dnes človeka študujem a pozorujem, ako mám z toho čoraz menšiu a menšiu radosť. Zbíjam vlastný potenciál hodinami strávenými pozeraním stupidných aj menej stupidných seriálov a reality show, pričom počujem svoje vnútro ako sa derie zo mňa von.

Kedysi ľudia verili, že majú viacero duší, ktoré mali vlastné vedomie. Niekedy jednoducho odišli. Odišli od tela, ktoré im zrejme viac nevyhovovalo. Potom sa musel volať šaman ("Ten, ktorý vie"), aby dušičku presvedčil a tá sa mohla, ale nemusela vrátiť späť. Človek bez jednej duše začal chradnúť a chorľavieť, žiadne bylinky, akokoľvek silné, mu nedokázali pomôcť. Musel sa zmieriť so svojou dušou, musel zistiť prečo ho opustila a ako ju získať späť, aby mohol byť celistvý. Harmonizovaný.

Mne sa táto myšlienka veľmi páči, pretože sa takto cítim. Ak niekto sleduje môj blog dlhšie, mohol si všimnúť, že z času na čas prichádzam s revolučnými článkami, týkajúcimi sa môjho ďalšieho života, sú plné cestovania a zmeny. Čo som z toho reálne zrealizovala? Veľké nič. Som v poslednom ročníku školy, ak ho zvládnem a úspešne doštudujem, môžem letieť kamkoľvek. Chápete aké je to strašidelné? Už tu nebude nič, na čo sa budem môcť vyhovoriť. Ak to nezvládnem, jedna z mojich duší sa definitívne odpojí a uletí do slobodného a odvážneho vesmíru. Presne tam odkiaľ prišla a kam sa mala vrátiť. Bohužiaľ neskôr a v rámci celku, ktorým som ja.

Mám strach. Mám strach, že sa stanem neúplnou a zbabelou verziou mňa, To som chcela povedať, ale nemohla, pretože strach je slabosť a mňa Boh slabou neurobil. To ja.

Vaša, trošku uletená,
-Y-

Prvopočiatok - TT

16. listopadu 2014 v 19:52 | Yossariana
Svoj úplne prvý blog som si založila asi niekedy v šestnástich. Bolo to fajn a bolo to milé, bolo to prvé a moje. Súkromne verejné, tak ako tento blog. čítať ho mohol každý, no z mojich známich o jeho existencii nevedel. Tak ako je to aj teraz. Čo sa zmenilo? Snažím sa veriť v to, že ja. Predsa prešlo pár rokov, pár okamihov, ktoré vyformovali mňa a pár zmien, ktoré boli dôsledkom toho formovania. Moje prvé blogerské krôčky boli krásne svojou naivitou. Tou krásnou dievčenskou nádejou, ktorá vonia ako jazmín. Bol plný násťročnej bolesti zo sklamania, zo zrady, zo všetkých tých pocitov, ktoré som nevedela zaradiť. Sama seba som nevdela zaradiť. A tak som písala. Svojím spôsobom nežne, jemne a krehko, aj keď som si myslela, ýe som tvrdá a rázna. Chcela by som svoj prvý blog opäť niekde objaviť, opäť nazrieť do vlastnej duše v mladšom a zmätenejšom vydaní.

Vision board vol.1

13. listopadu 2014 v 13:21 | Yossariana |  "Y" denníček
Už nejaký čas mi vŕta v hlave myšlienka na zostavenie Vision Boardu čiže akejsi tabule s víziami, ktoré by som v tom najideálnejšom prípade, chcela dosiahnuť. Najkrajšie na tomto koncepte je, že sky is the limit. Nemusím sa vôbec vo svojich snoch držať pri zemi, jednoducho to tam capnem a uvidíme, čo a či vôbec niečo uzrie svetlo sveta. Musím Vám hneď zo začiatku povedať, že vzorom v tejto veci mi je pomerne známa zabávačka, jednorožec, jeden z najkrajších motivátorov a youtuberka v jednej osobe iisuperwomanii (vysoko odporúčam!). Tak sa do toho pustime :)

Algoritmy môjho života

7. listopadu 2014 v 16:53 | Yossariana |  "Y" denníček
Napriek tomu, že sa snažím sebareflektovať a vyvýjať v lepšiu a vyrovnanejšiu ľudskú bytosť, vždy sú tu určité stereotypy, ktorých sa nedokážem zbaviť. Jedná sa väčšinou o situácie, kedy sa objaví niekto, kto by potenciálne chcel prejsť do mojej komfortnej zóny nie úplne fyzického rázu. Je možné, že sa na to po roku intenzívneho sebaobnovovania stále necítim ? Je možné, že som sa sklamala toľko krát, že ma brzdí vlastný strach ? Alebo je to len o tom konkrétnom človeku ?

Netuším, pravdou ale je, že keď sa chce niekto priblížiť bližšie, ako som ja ochotná, začínam sa uchyľovať do môjho malého asociálneho sveta mojej izby, v ktorej mi je tak dobre. Zrazu je pre mňa prijemnejšia predstava času stráveného len v mojej prítomnosti pozeraním smiešnych, nič neprinášajúcich seriálov, písaním alebo iným tvorením. Toto sa deje každý jeden raz. Utekám pred konfrontáciou, pred sklamaním, ktoré čaká hneď za rohom, pred sebou sabou.

A tak si vždy na konci dňa poviem, že je mi samej dobre a je to pravda. Do akej miery je to ale únik pred sebou sabou?

Starým rodičom

29. října 2014 v 19:47 | Yossariana |  Poézia zmätku
Ste ako dlaň,
aj tá sa občas trasie
láskou a teplom na vnučkinom líci.
Ste ja, tak krehko-zvláštne
tak jemne a isto,
keď sa strácam vo Vašom dobre.
Láska sa nedá vážiť, počítať,
tá Vaša ma zalieva horkosladkým nálevom
obdivu a očakávaní.
Ste farbami jesene, hrejúce,
ste domovom v mojom srdci tuláka,
ste mojím detstvom, džavotom, rozbitým kolenom.

Chcem držať dlho a nežne
mäkko.
Vtedy sa rozplýva čas, hlma života,
keď som naraz dieťaťom, ženou, matkou, starenou.
Ste históriou človeka,
mojou osobnou,
keď ma hladí pocit ďaleka, zvoní mi smiech
a žabomyšie spory vo vedomí,
že Vás mám
a vy mňa
navždy v objatí ukrytých,

Kam dál